Na letisko v KK som došiel pred polnocou. Rozmýšľal som aj, či nezostať rovno čakať na letisku až do rána ale stráviť noc v takomto prostredí ma teda v závere cesty vôbec nelákalo. Tak som sa nechal taxíkom odviezť do hotela v centre mesta. Nasledujúce ráno som sa vydal v ústrety prvej miestnej atrakcii NP Kinabalu. Napriek svetoznámosti tohto parku s najvyššou horou Bornea, vyše 4000 metrovým Mt. Kinabalu, tu nebola ani zastávka autobusu. Nekonečnými zákrutami smerom do kopca sa autobus predsa len dostal k bráne parku a tam si jednoducho musíte vystúpiť.
Konečne počas celej cesty bol aký-taký chládok. Síce sychravo a zamračené, ale okrem mierneho mrholenia celkom pohoda. Bolo už popoludnie a park okrem pár hostí zíval prázdnotou. Bol práve Silvester, a miestne ubytovanie zrejme moc ľudí neprilákalo. V samotnom areáli okrem chatiek s ubytovaním a na miestne pomery veľmi drahej bufetovej reštaurácie toho veľa na pozeranie nebolo. Cesta k bráne ktorou začína výstup na Mt. Kinabalu, čo je zároveň jediná činnosť ktorá sa tu dá robiť je dosť ďaleko. Skrátka bez auta si tu človek neškrtne, teda ak nie je členom organizovaného zájazdu. Ja som na výstup nepomýšľal. Jednak som na neho nemal čas, jednak som sa svojho času vyštveral aj na o pár metrov vyššiu horu v oveľa exotickejšom prostredí a navyše výstup je organizačne dosť náročný pretože musíte mať objednaného sprievodcu a ubytovanie kdesi na pol ceste.
Hlavný stan Kinabalu park.
Rázcestie kde sa dostanete busom.
Takže po vychutnaní si príjemného chladného počasia, obedovečeri v miestnom bufete a nákupe v obchodíku so suvenírmi som sa rozhodol nepodporiť miestne výpalnícke ceny ubytovania a dostať sa nejako ďalej. To však nebolo až také jednoduché. Nakoniec som sa šťastne dostal do maličkého mikrobusu, skôr dodávky a za mierny príplatok sme sa akosi dostali až do druhej miestnej naj atrakcie Poring Hot Springs.
Minerálne pramene a kúpeľný areál okolo nich sú povinnou zastávkou po návšteve Kinabalu. Areál je veľmi pekný, dokonca je tam aj lanový most, vodopády, botanická záhrada. Ubytovanie je pomerne drahé a nemali už nič iné ako hostel, pravda cenovo približne za toľko čo normálny hotel. K dobru im však slúži, že v cene bola aj večera a raňajky v reštaurácii areálu ktorá by sa prostredím aj kvalitou pohodlne vyrovnala aj najluxusnejším. Prostredie je veľmi pekné a rozhodne sa oplatí za návštevu.
Čo je už horšie je cesta preč nasledujúce ráno. Okolo premávajú len malé mikrobusy neznámeho určenia a cestovať nimi vyžaduje zrejme dobrú znalosť miestnych reálii. Nakoniec mi recepcia zohnala nejaký taxík, ktorý ma za normálnu cenu odviezol späť k hlavnej ceste do mestečka Ranau. Tam ale oficiálna stanica autobusov smerujúcich z KK do Sandakanu nie je. Znamenalo to čakať pri ceste až niektorý autobus ktorý tam zastane bude mať voľné miesto, čo trvalo teda pekne dlho lebo takýchto cestujúcich tam bolo viac ovešaných všakovakými haraburdami ktoré si niesli so sebou. Ranau je od východzieho bodu KK vzdialený len 100 kilometrov. Do najbližšieho cieľa v meste Sandakan teda zostávalo niečo viac ako 200 kilometrov na východnú stranu Sabahu. To je celkom prijateľná asi 4 hodinová cesta nekonečnou úzkou cestou hornatým krajom. Oproti Sarawaku je Sabah úplne odlišný a namiesto nekonečnej pobrežnej roviny sú tu samé vrchy. Do mesta Sandakan som došiel asi o 5 popoludní na nejaké opustené miesto ktoré honosne nazvali hlavnou stanicou. Napriek tomu, že som chcel kôli nedostatku času ihneď cestovať aspoň do Lahad Datu prípadne až Semporny, bolo mi oznámerné že dnes už vôbec žadny autobus nejpôjde a ako som is neskôr overil mali pravdu. Takmer všetky autobusy z tohto strateného kraja idú dopooludnia. Myslím že posledný autobus ide o druhej popoludní. Do Semporny, ktorá je trochu od hlavnej cesty však len jeden jediný dopoludnia. V krajine sa skrátka verejnou dopravou cestovať takmer nedá. Zostalo teda na prenocovaní v tomto mestečku ktoré sa pýši druhou najznámejšou turistickou atrakciou a to Sepilok Orang-Utan Sanctuary. Pravdu povediac je to len obyčajná otvorená zoo kde zaplatíte dosť vysoký poplatok za to , že uvidíte opice ako sa chodia dvakrát denne kŕmiť k nachystanému jedlu. Skrátka nič, čo by ozajstného turistu zaujalo. Ďalšou atrakciou je výlet spojený so sledovaním zvlášneho druhu opíc Proboscis. Tie som však už videl v NP Bako takže týmto ma mestečko Sandakan nelákalo. Najkrajšie boli tie sochy na kruhových objazdoch. Náročky som si spravil fotografie zo všetkých troch.
Kruhové objazdy Sandakanu...
Z cesty zostali necelé dva dni, a tak nastal čas na záverečnú bláznivú jazdu. Spiatočná letenka z Tawau do KL bola už objednaná a nechcel som stráviť celé dva dni len cestou zo Sandakanu do Tawau. Rozhodol som sa teda pre krok výnimočný a prenajal som si velikánske terénne auto so šoférom. Do Semporny je to zo Sandakanu len o málo viac ako 300 kilometrov. Cesta však trvá viac ako 5 hodín. Pomerne veľkú cenu za túto jazdu som vyvážil aspoň návštevou miesta, na ktoré sa turista dostane len veľmi ťažko, a to Gomontong Caves. Vraj najlepšie manažované miesto zberu vtáších hniezd. Je to miesto zle prístupné, pretože sa nachádza niekoľko hodín od najbližšieho mesta ktorým je Sandakan, a navyše je to asi 40 kilometrová zachádzka. Takže sa snáď dá vystúpiť z linkového autobusu na križovatke ale musíte si potom zohnať niekoho kto vás na tomto opustenom mieste bude ochotný odviezť k jaskyniam a späť.
Gomontong Caves, pri vstupe do jaskyne.
Vchod.
Co tu ale v tej hnusnej vode robí krab či čo to je ....
Chrústy ako tento pokrývajú celý chodník aj zábradlie.
Turistické zariadenia reprezentuje iba tá lavička, a ešte najaký nápis.
Jaskyne samotné sú niečím podobné ako Niah Caves v Sarawaku ale zážitok z miesta , z cesty a smradu guána v jaskyni je neporovnateľne intenzívnejší. Opustená budova správy s parkoviskom, v ktorej sa neštítíli vybrať odo mňa po 6 euro za vstup a povolenie na fotografovanie. S lístočkami hor sa kdesi do lesa po drevenom chodníku. Vyzbrojený nejakou mapkou a radou že nemám kdesi odbočiť lebo sa tam nedá prejsť som sa po asi polhodine rýchlej chôdze dostal k nejakému veľkému domu na koloch pri ktorom sa otvárala obrovská diera vstupu do jaskyne.
Vysunuté pracovisko...
Už je po zbere...
Vnútri jaskyne bol dookola drevenýc chodník. Neuveriteľne šmykľavý od toho, čo spôsobovalo neouveriteľný smrad všade naokolo. 4lovek by sa aj rád chytil zábradlia, ale všade sa hmýrili obrovské množstvá odporných chrústov. Skrátka úžasné to prostredie na nejaký novodobý hororový film a exotika par excelance. Mal som trošku smolu, že som neprišiel 3 dni skôr. Práve vtedy skončil sezónny zber úrody vtáčích hniezd. Po zbere už zostali len pahreby ohňov vnútri jaskyne, kopy lán pred chatrčami a hŕby sušiacich sa vriec na zábradlí domu.
Domorodci mi ešte ukázali nejakého zeleného hada číhajúceho blízko chodníka omotaného na vetve. V tomto prostredí naokolo by bolo hádam aj prirodzené že tá potvora je naozaj nejakým strašne jedovatým uhom. Pri chodníku neďaleko pod stromom sa ešte vyškierala nejaká miestna opica a škriekala na celý les. Skrátka naozajstná pralesná dedina stratená v hĺbke exotiky vnútrozemia Sabahu.
Miestna hadia populácia.
Do Semporny sme došli po zotmení, hneď som sa nechal odchytiť nejakou cestovnou kanceláriou na výlet na ostrov Mabul, základňu potápačov smerujúcich k vychýrenému ostrovu Sipadan. Ubytovanie v exotickom ale lacnom hoteli na koloch v zátoke a celkom dobrá ryba v miestnej reštaurácii boli úvodom do exkurzie k miestnemu potápačskému raju. Z výletu predo mnou zostával už len posledný deň...
